Miloš Forman v USA:
Kinematografické postupy vo filme Prelet nad kukučím hniezdom
Forman v Amerike
Miloš Forman bol vďaka svojim úspechom pred svojou emigráciou v šesťdesiatych rokoch vnímaný výhradne ako režisér komediálnych filmov. Prelet nad kukučím hniezdom vo Formanovej tvorbe predstavuje žánrový odklon od komédie k dráme. Forman týmto odklonom uzatvára svoju československú kariéru a sám má potrebu po neúspechu jeho filmu Taking Off (1971) v Amerike pristupovať k filmovaniu inými kinematografickými spôsobmi. Rovnako sa konštantnou témou jeho filmov stáva sloboda a silné nekomfortné osobnosti v spoločnosti.
Kniha
Príbeh knižnej predlohy rozpráva náčelník Bromden, indiánsky pacient v ústavu pre duševne chorých, ktorý predstiera že je hluchonemý. Tento nadmerne vysoký muž s utiahnutou dušou sleduje nového pacienta McMurphyho, ako sa púšťa do konfliktu s despotickou Veľkou sestrou, ktorá vládne celému oddeleniu pomocou liekov a elektrokonvulzivnej terapie. McMurphy si hlavne berie pod krídla Billyho Bibbita, koktavého mladíka, ktorý trpí sexuálnymi komplexami. Zoženie mu ženu, ktorá z mladíka urobí muža a vyrieši jeho problémy. Sestra Ratchedová v reakcii, že nad Billym stratila svoju moc, zákerne zahrá na jeho prehnaný pocit viny, ale podcení situáciu a doslova doženie Billyho k samovražde. McMurphy ju za to v zlosti fyzicky napadne. McMurphymu za trest urobia lobotómiu mozgu, ktorá sa v podstate rovná vražde. Jeho tragédia pohne vedomím indiánskeho náčelníka, ktorý naberie všetku svoju duševnú a fyzickú silu a utečie z ústavu.
Filmový scenár
Kniha vznikla na začiatku psychedelickej vlny v roku 1962 a je celá písaná z pohľadu Indiána Bromdena, ktorého vedomie je neustále pod vplyvom síce lekármi predpisovaných, ale napriek tomu psychedelických drog. Rozprávač vo filme vystupuje z hlavy indiánskeho kapitána, ktorý svet okolo seba videl formou psychedelických predstáv.Rozprávanie v prvej osobe podľa Formana viac vyniká literatúre ako filmu. Film nahliada na svet zvonka, z viac objektívneho hľadiska. Obrazy sú konkrétnejšie a cez ich pravdivosť sa filmár pokúša ilustrovať vnútorný život postáv.
Herci
Napriek prvotnému zámeru producentov filmovať s neznámymi hercami Forman od začiatku produkcie cítil, že McMurphyho (Jack Nicholson) by mala hrať filmová hviezda. Príbeh filmu z režisérskeho pohľadu je o človeku, ktorý prichádza zo sveta nám známeho do sveta nám neznámeho. Kým lepšie poznáme toho, ktorý reprezentuje nás, teda nám dôverne známy svet, tým skôr budeme ochotní uveriť svetu nám neznámemu. Teda na jednej strane hviezda, t. j. známy svet, a na druhej strane svet neznámy, bez hviezd, bez známych tvárí.
Divák stretáva klasického outsidera - R. P. McMurphym, psychicky inak zdravého odsúdenca, ktorého do ústavu poslali ako trest za výtržníctvo. Jeho charizma a drzosť mu umožňujú dominovať v skupine pacientov, ktorí väčšinou upadli do drogovej letargie. McMurphy nemá žiadny prehľad o podstate duševnej choroby a jeho interakcie s ostatnými pacientami sú spontánne. Je to extrovertná, život milujúca prírodná sila, ktorá vníma svojich spolupacientov ako spoluhráčov a hru definuje ako systematický vzdor voči sestre Ratchedovej a systému, ktorý zosobňuje. Vstupuje do zariadenia a kazí zavedené rutiny. V mnohých scénach filmu má tento vzdor podobu spontánnych malých vzbúr ako napríklad počas cvičenia sa pacienti bezcieľne pohybujú na basketbalovom ihrisku, až kým sa McMurphy nesnaží rozohrať hru.
McMurphy predstavuje prvého komplexného hrdinu vo Formanových filmoch. Divák s ním prechádza celým príbehom, identifikuje sa s ním, prípadne sa o neho bojí, čaká ako sa k situáciám postaví. Divák s ním cíti pocit víťazstva, že naruší zabehnuté normy. McMurphy vstupuje do zariadenia pre duševne chorých z dôvodu zle pochopenej mäkšej alternatívy voči skutočnému väzeniu. Myslí si, že v zariadení bude len 68 dní, dokiaľ mu pri bazénovej terapii zriadenec nevysvetlí, že ho pustia na slobodu až keď sa na tom uznesú. McMurphy pre diváka stane hrdinom vo chvíli, kedy sa ukáže, že sa zbavil svojho sebectva, a začne brániť dôstojnosť ľudí okolo seba.
Forman hlavnú zápornú postavu obsadil proti typu jej predstaviteľky. Veľká sestra je zosobnením hrozného systému, a pritom ju vo filme stelesňuje prívetivo vyzerajúca sympatická herečka. Pôvodne chcel do role obsadiť niektorú zo slávnych herečiek, z ktorej by mal divák pocit hrôzy na prvý pohlaď. Louise Fletcherová podľa Formana ako prívetivo vyzerajúca žena desivosť systému ešte zvýrazňuje. Je to postava, ktorá robí svoju prácu a verí, že pacientom pomáha. Je presvedčená, že všetko je pre ich dobro. Pritom si problematickosť svojho prístupu neuvedomuje. Nemá vôbec pochybnosti o tom čo robí. „Diabol v anjelskej podobe je ďaleko pôsobivejší než diabol rozpoznateľný na prvý pohlaď“. Počas celého filmu je kladený dôraz na vyobrazenie nenávidenej sestry Ratchedovej, ktorú nepoháňa sadizmus, ale zaslepený pomýlený profesionalizmus. Hlavné postavy podľa Formana je lepšie obsadzovať proti charakteru postavy a u menších rolí zase skôr v súlade s charakterom postavy. Pre film to predstavuje úspornejšiu formu rozprávania, aby u menších rolí divák okamžite poznal charakter role. V hlavných rolách je podľa Formana zajímanejšie, keď pod nejakým výrazným typom objaví niekoho úplne iného, aby postupne revidoval svoj mylný prvý dojem a odhaľoval pravú povahu onej postavy.
Louise Fletcherová a Jack Nicholson pred samotným nakrúcaním v roku 1975 odcestovali do Salemu v americkom štáte Oregon na pozorovanie rutín skutočného ústavu pre duševne chorých. V tomto ústave sa neskôr nakrúcal aj samotný film. Obaja pozorovali pacientov pri ich dennom režime a chodili na skupinové terapie. Výzvou Louise Fletcherovej bolo urobiť z Ratchedovej človeka. Divák počas celého filmu nevie nič o jej histórii na rozdiel od McMurphyho, čo je pre herca pri vytváraní postavy náročné. Herečka nechcela z postavy urobiť monštrum. Kládla dôraz na to aby bola uveriteľná ako skutočná osoba. Sama vychádzala z témy zneužitia moci. Táto téma bola v Amerike v tých časoch prominentný problém, keď bol prezident Nixon nútený odstúpiť z funkcie v súvislosti s Aférou Watergate. Louise Fletcher v roli nenosila žiadny make-up, okrem gélu na pery, nosila pre rolu špecifický účes a oblečenú mala tesnú rovnošatu zdravotnej sestry. Snažila sa byť odmeraná, ale podľa jej slov veľa improvizovala. V niektorých scénach je jej prísny výraz reakciou na režisérske pokyny Miloša Formana. Nestýkala sa s hercami mimo nakrúcania pretože cítila, že by to nebolo dobré pre túto rolu.
V komparze sa objavuje mnoho reálnych pacientov s mentálnym postihnutím. Herci a štáb sa museli naučiť ako s postihnutými kolegami pracovať. Pred nakrúcaním všetci členovia štábu si pozreli dokumentárny snímok Titicut Follies o živote v ústavu pro mentálne postihnutých aby im lepšie porozumeli. Pri celkovom obsadení filmu kládol Forman dôraz, aby bol každý typ výrazný a osobitý. Každá postava musela byť jedinečná, aby ju divák okamžite spoznal. Nie sú na scéne neustále, ale vždy keď ich po nejakej dobe divák uvidí musí byt isté, kto je aká postava.
Kamera
Forman prvýkrát používa viackamerový systém. Dve kamery použil na začiatku filmu v scéne, kedy Nicholsona spovedá riaditeľ psychiatrické liečebne. Každá kamera snímala jedného herca, kvôli strihu. Kamera v scénach skupinovej terapie sleduje autenticitu. Scéna boli nakrúcané na tri kamery, čo predstavuje netypický kinematografický postup. Vždy, keď Nicholson alebo iný pacient urobil niečo neočakávané bolo to zachytené na jednej z kamier. V scénach terapií je pätnásť postav a všetko je detailne rozpracované. Jeden z pacientov mal na seba fixovaný pohľad jednej kamery. Dve kamery sa medzitým pohybovali a nakrúcali ostatných hercov a ich reakcie. Z kameramanského a hereckého hľadiska toto predstavovalo výhodu, že všetci hrali, všetci hrali rolu. Nikto si nebol istý kedy v obraze je alebo nie je. Forman takto docielil autenticitu. Kamera sa nesústredila na jednu postavu a ostatní ju len dopĺňali svojimi replikami. Režisér Forman sa silne opiera o zábery reakcií jednotlivých postav, aby prehĺbil ich charaktery.
Hudba
Autorom hudby k filmu je Jack Nitzsche. Samotná kompozícia má nezvyklý charakter a je tvorená sekciami, ktoré pozostávajú z hry na poháre s vodou, kanadská píla (v podaní Roberta Armstronga) a tradičného orchestra. Kombinácia zvukov týchto nástrojov pôsobí pochmúrnym a skľučujúcim dojmom. Hudba podtrhuje špecifickú atmosféru inštitúcie pre duševne chorých, ktorá je uzavretá pred vonkajším svetom.
Alegória
Miloš Forman videl v knižnej predlohe alegóriu na život v socialistickej spoločnosti. "Pre mňa nebola predloha len literatúrou, ale skutočným životom, ktorý som prežil v Československu od svojho narodenia v roku 1932 až do roku 1968. Komunistická strana bola mojou Sestrou Ratchedovou, ktorá mi hovorila, čo môžem a čo nemôžem, čo smiem a čo nesmiem povedať, kam smiem a kam nesmiem ísť, dokonca aj to, kým som a kým nie som."
Miloš Forman hovorí o Prelete nad kukučím hniezdom ako o českom filme. Jeho prvotným impulzom pre tvorbu bola scéna kedy Náčelník Bromden vyrve z dlaždíc v umyvárni kamenný blok, rozbije okno s mrežou a utečie. Forman v tom vidí spomienku na svoju mladosť v päťdesiatych rokoch, chcel poznávať svet, ale čoraz pevnejšia železná opona mu to nedovoľovala.
ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV
Knižné zdroje
LIEHM, Antonín J. Příbehy Miloše Formana. Praha: Mladá Fronta. 1993. ISBN: 80-204-0388-4
NOVÁK, Jan, FORMAN, Miloš.: Co já vím?. Praha: Argo/Paseka. 2013. ISBN: 978-80-7432-326-3
SLÁMA, Bohdan, FORMAN, Miloš, Povolání režisér. Praha: Prostor. 2013. ISBN 978-80-7260-286-5
Internetové zdroje:
BRADSHAW, Peter.: Miloš Forman: The Director Who Brought the Spirit of Anti-Soviet Rebellion to Hollywood. [online]. 2018. Dostupné na: https://www.theguardian.com/film/filmblog/2018/apr/14/milos-forman-the-director-who-brought-the-spirit-of-anti-soviet-rebellion-to-hollywood
EBERT, Roger.: Reviews: One Flew Over the Cuckoo's Nest. [online]. 1975. Dostupné na: https://www.rogerebert.com/reviews/one-flew-over-the-cuckoos-nest-1975
FORMAN, Milos. Obama the Socialist? Not Even Close. [online]. 2012. Dostupné na: https://www.nytimes.com/2012/07/11/opinion/obama-the-socialist-not-even-close.html
Hood, Phil.: Michael Douglas: How we made One Flew Over the Cuckoo's Nest. [online]. 2017. Dostupné na: https://www.theguardian.com/film/2017/apr/11/michael-douglas-and-louise-fletcher-how-we-made-one-flew-over-the-cuckoos-nest-interview
Komentáre
Zverejnenie komentára